Písanie pre Pripojenie
Prvý deň roku 2014. Šťastný nový rok, priatelia a čitatelia.
Včera som videl dokumentárny film s názvom Shepard and Dark o Samovi Shepardovi a jeho najlepšom priateľovi, Johnnym Darkovi. Pozriem si ho znova, pretože bol taký vrstevnatý, o mnohých things: Priateľstvo a starnutie, muži a ženy, umenie a život, samota a písanie a ďalšie. Témy sú nastolené tak nenápadne. Obaja muži majú veľa čo povedať, niečo z toho je protirečivé, ale všetko je to pravda. Každý muž vidí toho druhého jasnejšie, ako vidí sám seba.
Myslím, že strácam záujem o tento spôsob komunikácie. Nie som si istý prečo. Možno to súvisí s predávkovaním sa sociálnymi sieťami, nie mojím – pretože sa na nich veľmi nezúčastňujem – ale vo všeobecnosti. Stáva sa zjavným, že tento spôsob spájania je umelý a dokonca klamný. Pamätám si, ako niekto povedal – nepamätám si kto to bol, spisovateľ alebo hudobník – že keď píšeme, máme na mysli čitateľa, poslucháča. Píšeme pre toho čitateľa a predstavujeme si, že nás táto osoba prijíma. Je is deje sa, ale nie s our čitateľ. Čítajú (počúvajú) nás nezamýšľaní iní. Priatelia a fanúšikovia a stalkeri, ale nie ten jeden.
Kedysi som písal piesne, ktoré sa bolestivo snažili spojiť a tento blog, ktorý som začal tak dávno, že sa pôvodne nazýval "online denník," bol toho rozšírením. Ale už necítim tú potrebu. Neviem, prečo sa to zmenilo. Mám aj naďalej posielať tieto posolstvá do sveta? Z akého dôvodu? Pre potešenie zo samotného písania? Za účelom zdieľania kníh, filmov a hudby, ktoré milujem? Snívať, filozofovať? Udržiavať komunikačné linky otvorené? Pre prípad, že na tom záleží? Pre prípad, že počúvate?
Teraz je ráno po tom, čo som napísala vyššie uvedené a moje vyhlásenia sa mi zdajú unáhlené a detinské... Aký druh novoročného posolstva to je, posielať do sveta, že nechcem komunikovať prostredníctvom písania? Je to úplný nezmysel. Taktiež, táto myšlienka "toho jediného" ma dnes vôbec nezaujíma a chcem ten nezmysel vymazať, ale nechám to tam prečítať v celej jeho nedospelosti a pomýlenom romantizme. Je zrejmé, že v mojej hlave je viac ako jeden hlas.
Niekedy mám pocit, akoby som bola žena, ktorá sa rozpráva sama so sebou (alebo so svojimi mačkami.) Niekedy mám pocit, akoby písanie bolo spôsobom, ako rozpliesť zamotané myšlienky v mojej hlave. Niekedy horím túžbou podeliť sa o niečo, čo si myslím alebo som videla, čítala alebo počula. Niekedy chcem vidieť, ako sa moje myšlienky vyjasňujú na stránke (obrazovke).
Včera večer som večerala so skupinou priateľov z mojej spisovateľskej skupiny a tak sme sa zabavili. Keď sme sa lúčili, dve ženy, obe veľmi drahé, stáli spolu a úplne na mňa vyžarovali svoju lásku a veľmi ma to dojalo.
Tiež som mala na sebe ten krásny kabát, čo mám, ten, ktorý som si kúpila pred rokmi pri nakupovaní s Harriet v Bostone. Priatelia mi ho pochválili a ja som im povedala, že som sa naučila nakupovať od Harriet, a trochu som im o nej porozprávala, a tak mi začala chýbať. Zajtra má narodeniny.
Rada píšem a milujem vás všetkých, čo to čítate. Naozaj. Aj keď vás nepoznám. Aj keď ste blázniví (samozrejme, ja tiež niekedy). Všetko najlepšie v roku 2014. x